Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Albumy coververzií sú zbytočnosť. Nech sú za nimi akékoľvek motívy, vždy ide buď o ego (nového) interpreta, alebo o jeho konto, keď už to s vlastným skladaním nejde bohvieako. Ani jedna z možností sa však poslucháča bytostne netýka a podľa toho to s takýmito nahrávkami zvykne dopadnúť. Chatrný mostík cez lenivo plynúcu, no širokú rieku (v lepšom prípade momentálnej) tvorivej bezradnosti – samozrejme, pre korektnosť, česť výnimkám.
Patti Smith sa aktuálnom CD „Twelve“ našťastie vydala tou lepšou cestou: s neuveriteľným šiestym krížikom na chrbte sa bilancuje prirodzenejšie a „Twelve“ nie je ničím iným, než akýmsi holdom vlastným inšpiračným zdrojom – či už poskytli inšpiráciu tvorivú, alebo „len“ takú bežnú, každodennú dávku energie. Dôvody pre výber každej zo skladieb Patti stručne vysvetľuje v booklete. Zaradenie speváčkiných generačných súputníkov, akými boli a sú Jimi Hendix, Bob Dylan, BEATLES, JEFFERSON AIRPLANE, ROLLING STONES, Neil Young či Paul Simon asi neprekvapí – no interpretácia Cobainovej „Smells Like Teen Spirit“ či „Everybody Wants To Rule The World“ od TEARS FOR FEARS, rovnako ako spolupráca s Fleom (RED HOT CHILI PEPPERS) podčiarkujú, že Patti Smith nie je ikonou, ktorá už dekády žije z hasnúceho plamienka bývalej slávy, ale osobnosťou, ktorá kontakt s hudbou nestratila v momente dosiahnutia vlastnej nesmrteľnosti. Konieckoncov žiaden z jej albumov z ostatných pätnástich rokov neprepadol, kontinuita, reprezentovaná fotografiami Patti na titulných stranách bookletov ostala zachovaná až do prelomu tisícročí.
Na obale „Twelve“ je tamburína, ktorú Patti Smith dostala od fotografa Roberta Mapplethorpa na svoje dvadsiate prvé narodeniny v roku, keď vyšla tretina zo skladieb, ktoré Smith na nahrávke (re)interpretuje. Rekapitulačný a osobný podtón disku len zvýrazňuje úctivý a citlivý prístup k piesňam. Duch pôvodnej verzie je najviac badateľný v tých starších, bližších koreňom, z ktorých Patti Smith vyšla. Konieckoncov – ako sa dá výrazne prerobiť „White Rabbit“ od JEFFERSON AIRPLANE či Harrisonova „Within You Without You“ bez toho, aby sa stratila ich esencia? Pri „Smells Like Teen Spirit“ však človeka zamrzí, že sa Kurt Cobain zastrelil skôr, než stihol ešte výraznejšie dokázať, že nie je ďalším zo špinavých krikľúňov, ale pokračovateľom dlhoročnej pesničkárskej a songwriterskej tradície, tentokrát zabalenej do zboostrovaných gitár. V Smithovej poňatí znie „Smells Like Teen Spirit“ tak, ako by ju Cobain zahral na pamätnom koncerte pre MTV Unplugged. Bendžo a kolísavý rytmus pomáhajú odhaliť dreň piesne a spolu s Pattinou vlastnou textárskou vsuvkou sa spájajú v jednu z najsilnejších coververzií, aké som v živote počul.
Problémom nahrávok prevzatých piesní je, že len málokedy má ich poslucháč rovnako vrelý vzťah ku každej zo zaznamenaných skladieb. Na „Twelve“ okrem tých spomínaných subjektívne vyčnievajú „Are You Experienced?“ Jimiho Hendrixa, Dylanova „Changing Of The Guards“, ale i „Pastime Paradise“, pieseň, ktorej „gangsta“ verzia v podaní Coolia skoro vymazala pôvodné autorstvo Stevieho Wondera. Jednotiacim prvkom je samozrejme Smithovej zamatovo zastretý hlas, decentná, prevažne akustická inštrumentácia sa zdanlivo nemení (takže album drží prekvapivo pokope), no takmer každá skladba disponuje aranžérskou či hudobníckou vychytávkou, ktorá spev podkresľuje a stáva sa akýmsi poznávacím znamením.
Vydaním „Twelve“ Patti Smith splatila dlh sama sebe. Našťastie ani táto atypická, už desiata štúdiovka nepodlieza (z pohľadu poslucháča) latku, ktorú si jedna z najvýraznejších ženských autoriek a interpretiek v histórii rocku nastavila už pred tridsiatimi rokmi. A i keď „Twelve“ ma neprinútila revidovať moju mienku o albumoch prevzatých piesní, naučil som sa mať tú dosku rád. Vlastne to nebolo vôbec ťažké.
1. Are You Experienced? (Jimi Hendrix)
2. Everybody Wants To Rule The World (TEARS FOR FEARS)
3. Helpless (Neil Young)
4. Gimme Shelter (ROLLING STONES)
5. Within You Without You (THE BEATLES)
6. White Rabbit (JEFFERSON AIRPLANE)
7. Changing Of The Guards (Bob Dylan)
8. The Boy In The Bubble (Paul Simon)
9. Soul Kitchen (THE DOORS)
10. Smells Like Teen Spirit (NIRVANA)
11. Midnight Rider (THE ALLMAN BROTHERS BAND)
12. Pastime Paradise (Stevie Wonder)
Diskografie
Twelve (2007) Trampin' (2005) Gung Ho (2000) Peace And Noise (1997) Gone Again (1996) Dream Of Life (1988) Wave (1979) Easter (1978) Radio Ethiopia (1976) Horses (1975)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2007 Vydavatel: Columbia / Sony BMG Stopáž: 56:50
Produkce: Smith, Kaye, Shanahan & Daugherty Studio: Electric Lady Studios, Loho Studios, Effigy Studios
Pokiaľ je interpret sám o sebe veľká osobnosť s obrovskými skúsenosťami a v neposlednom rade aj charizmou, nie je nič ľahšie ako pomôcť si niečím iným rovnako výnimočným pre takmer zaručený úspech a dokonalý výsledok. Kombinácia Patti Smith a skladieb, ktoré nielenže preveril čas (a iní re-interpreti), no patria k tomu absolútne najlepšiemu v histórii rockovej hudby - docieliť skvelý výsledok je oveľa ľahšie než posrať to.
Album, ktorý nemusíte dopredu počuť. Ak máte o ňom dosť informácii a pocit, že by vám mohol sadnúť, zapáči sa vám.
Druhá vec je, nakoľko je možné hovoriť o pridanej hodnote. Ako naznačil Thorn, "White Rabbit" má v origináli natoľko výnimočnú atmosféru, že ju ťažko reinterpretovať bežným spôsobom a pokúšať sa o čosi porovnateľné. Možno to bude znieť smiešne, ale metalová verzia IN THE WOODS... sa mi svojim odlišným poňatím páči viac. "Everybody Wants To Rule The World" je zase v origináli piesňou pre našich rodičov, v podaní Patti Smith (ktovie, či zámerne) by som ju však asi skôr pustil svojej babke.
Na druhej strane sa tu toho však deje mnoho oveľa zaujímavejšieho. "Smells Like Teen Spirit" je len čerešnička na torte.
29. června 2007
Z HODNOCENÍ ČTENÁŘŮ
Mr_Ropotamo
9 / 10
Taky nemám rád covery, ale todle se opravdu povedlo. Tady jde vidět co dokáže charisma. Nádherná deska!
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.
(Raw) blackmetalový projekt z pokojíčku se vším všudy. Tentokrát za materiálem stojí osoba pohlaví něžného. Slyším za tím trochu SATANIC WARMASTER, SARGEIST, ORDER OF NOSFERAT a nebo také WINTER LANTERN. Jednoduchá, leč dobře poslouchatelná deska.